Okolie nie je čudné a ja nie som ten normálny.

Uplynulých dvadsaťštyri rokov môjho života som stihol prejsť viacerými obdobiami, či už išlo o čas strávený na základnej alebo strednej škole, kde som si veľmi život neužíval (čomu s odstupom vďačím za zdravú pečeň), až po predĺžené bakalárske štúdium sprevádzané brigádami mimo môj odbor. Toto je už za mnou, a v čase odchodu zo školy s vedomím, že mi začína život bežného dospeláka, som sa zmieril so svojim osudom pomaly slepnúceho a priberajúceho programátora. Niekde v podvedomí tíško driemala nádej, že možno nestrávim svoj pozemský pobyt celodenným sedením v kancelárii. Popravde, táto predstava každodennej rutiny ma desila. S odstupom času som zistil, že rutina sama o sebe je znesiteľná, ak ju má človek čím doplniť.
Ešte počas strednej školy som sa začal venovať hudbe. Najprv ako poslucháč, čo ma neskôr podnietilo k tomu, aby som spravil krok vpred a nesmelo som sa pokúsil začleniť do komunity hudobníkov. Učarovalo mi viacero nástrojov, no osud mi pridelil gitaru. Postupom času som vystriedal viacero amatérskych hudobných zoskupení od kresťanských speváckych zborov, cez punkové telesá až po metalové kapely.
Začal som spoznávať ľudí. Dlhú dobu to ostávalo pri malom počte blízkych priateľov, a hoci to medzi nami je iné, ako kedysi, stále si ich vážim, pretože som človek, ktorý sa pri nadväzovaní komunikácie nedokáže dokopať k prvotnej iniciatíve. Neviem to.
Ako som sa začal pozerať okolo seba, trpko som začal ľutovať svoju nekonečnú pasivitu v období mojej školskej dochádzky. Mal som príležitosti podieľať sa ako dobrovoľník na rôznych podujatiach, vďaka škole som mohol stráviť množstvo času v zahraničí, nemusel som stráviť drvivú väčšinu života v jednom jedinom meste, a tak ďalej. Neurobil som NIČ. Mal som klapky na očiach, bol som zaslepený svojimi infantilnými postojmi a predstavami, smeroval som k úpadku. Úpadku môjho vlastného potenciálu pre zmysluplné bytie. Možno to bolo ľuďmi, ktorých som mal okolo seba. Nebola to ich chyba, moja chyba bola, že vtedy som bol spokojný.
Prišiel prvý deň v mojej prvej plnohodnotnej práci, asi rok a pol dozadu. Vtedy som nečakal, že kolotoč udalostí, emócii a nádejí začne naberať rýchlosť. Netušil som, čo sa bude diať, a to je na živote skvelé.
Vďaka súhre všetkých možných okolností ma hudba začala napĺňať viac, ako dovtedy. Stačilo k tomu jedno "áno". Hrám v kapele s veľkým K, s ktorou neustále napredujeme a s obrovskou vervou sa predierame nekalosťami undergroundového showbiznisu. Pol roka po nástupe do zamestnania som sa odsťahoval od rodičov. Všetko ma svoje pre a proti, ale je mi fajn. Nebudem sa predsa sťažovať na niečo, čo som si sám vybral. Mojej existencii ale stále niečo chýbalo. Nevedel som čo. Rovnako tvrdím, že svoje povolanie chcem robiť maximálne do tridsiatky, no netuším, čo by malo prísť potom.
Vždy som trochu odsudzoval impulzívne spontánne správanie ľudí. Nebolo to tak dávno, čo som sa rovnakým spôsobom zachoval práve ja (vlastne, impulzívne správanie mi bolo vlastné len v prípadoch nekontrolovateľného hnevu). Tento rok mi zo dňa na deň padli plány na leto. Chvíľu som bojoval s vlastným egom, akokoľvek som sa snažil za hlavu zahodiť svoj smútok, nespokojnosť a vlastný záujem. Potreboval som niečo, pre čo sa môžem v momente nadchnúť, jednoducho niečo, čo by mi v hlave nahradilo tie nepríjemné pocity z prichádzajúceho leta, ktoré malo slušné predpoklady na to, aby sa stalo najnudnejším za posledné štvrťstoročie.
Myšlienka možnosti komunikovať s ľuďmi bez akýchkoľvek bariér po celom svete ma fascinovala už dávno. Jedna prekážka, ktorou je vzdialenosť, bola prekonaná už dávno. Ostal už len jazykový problém, ktorého riešenie bolo navrhnuté dávno pred nami. Jeden jazyk pre všetkých - áno, je to esperanto. Vedel som o ňom už dávno, ale nedokopal som sa k tomu, aby som sa ho pokúsil pochopiť.
Internet je nekonečný, a veril som, že mi ponúkne možnosť zmeny, možnosť zmysluplného strávenia času mimo práce, počas dovolenky. Nespomínam si, čo presne som hľadal a za čím som šiel, objavil som však jedno nadchádzajúce podujatie, ktoré sa malo konať neďaleko odomňa, s ľuďmi z celého sveta, ponúkajúce možnosť nadobudnutia znalostí esperanta. Nevedel som, do čoho by som šiel, vedel som, akurát to, že by som šiel sám. A vedel som, že to tak má byť, vedel som, že registračný online formulár bude vyplnený v priebehu desiatok sekúnd, od prvej sekundy som tušil, že som našiel. Bral som to tak, že sa naučím niečo nové, možno si s niekym pokecám, a keď sa budem nudiť, tak odbehnem domov, alebo s kamošmi na pivo.
Kolosálne som sa mýlil. Kolosálne som sa mýlil celý svoj život v toľkých veciach! Letná škola esperanta - SES 2015 v Martine bol suverénne najlepšie strávený týždeň môjho života. Znie to, ako keby to bolo vystrihnuté zo septembrovej slohovej práce gymnazistu o posledných prázdninách. A nech. Po tom, čo mi skupinka ľudí pomohla prekonať moje introvertné komunikačné bariéry, sa začalo diať neuveriteľné množstvo vecí. Ešte nikdy som sa neocitol v tak inšpiratívnom prostredí. Nikdy som nechápal záľubu niektorých ľudí v nadväzovaní nových známostí, hlavne na takýchto akciách. Veď na čo mi je preboha kamarát na týždeň? Kristepane, facku by som si zaslúžil. A nie jednu. Vraví sa, že čo sa stane v Esperantujo, aj v ňom ostane, dovolím si preto iba malé zhrnutie, a začnem najmenej podstatnou vecou.
Naučil som sa niečo z esperanta. Zvláštne, že? A to som to bral ako prioritu, účel, cieľ. Nuž, je to len prostriedok. Okolo esperanta jestvuje úžasná komunita. Komunita ľudí z rôznych prostredí, s rôznymi skúsenosťami, zážitkami, ktorá ma v živote zrejme posunula viac, ako keby som prečítal celú knižnicu s dielami najrozmanitejších žánrov. Toto píše sám život. Otvorili sa mi oči, pracujem na tom, aby klapky na nich zhoreli v minulosti, pochopil som, že svet bez predsudkov je niečo, k čomu by mal každý prispieť, uvedomil som si, že aj keď podľa občianskeho preukazu už nie som "teen", že som stále taký mladý, ako chcem ja, a to najdôležitejšie - tak, ako som množstvu mladých ľudí hlúpo závidel ich možnosti, tak sa mi teraz otvorili dvere, a pre mňa "teen age" práve začal!

Pár obyčajných slov na záver. Chcem Esperantuju dať to, čo mi stihlo za pár dní ponúknuť. Teším sa na spoluprácu so Slovenskou esperantskou mládežou (SKEJ), teším sa z toho, že esperantské udalosti sú po celom svete, a je vysoká šanca, že ľudí, ktorých som spoznal teraz, zanedlho uvidím znova. Verím, že ako hudobník budem môcť svojou troškou prispieť k programu budúcoročného kongresu. Ináč, celosvetové podujatie, a opäť na Slovensku, no nie je to skvelé? :)

Nájdu sa ale dve veci, ktoré by som zmenil. Bolo by fajn, keby neexistoval pokongresový syndróm esperantistu, fakt to bolí. A niečo treba urobiť s časom raňajok, je nemožné ich stíhať. :)

Ahoj Vaňa, mám napustiť Kikuš?

Sorry za uletený nadpis ale nič ma v túto poobeňajšiu hodinu nenapadlo. Čo mám nové? Nejakým zázrakom som spravil všetky zápočty, a patrím teda aj medzi tú pätinu šťastlivcov, čo spravili aj Základy ekonomickej teórie. Náhoda... Včera som dal informatiku na C, čo mi stačí, lebo Červený diplom nie je môj primárny, ani sekundárny, ani žiadny cieľ. A tak. Blížia sa vianoce, a s nimi rok čo rok musím počúvať aj trafené reklamy T-Mobile. No, thanx...

Time must go on...

Už je to mesiac od môjho posledného blogpostu, a ty, čitateľ, si isto dávaš otázku, prečo nepíšem. V poslednej dobe ani nebolo o čom. Síce sa stalo pár vecí, ktoré môžu stáť za reč, napríklad že som spravil vodičák, že som držiteľom karty ISIC (zatiaľ sme jediná fakulta, ktorá má dvojčipové verzie), že chodím na hudobnú (áno, človek si musí plniť sny) a tak. Môj rozvrh vyzerá celkom zaujímavo, snáď to budem zvládať. Dúfam, že môj ďalší zápis do tohto blogu nebude o tom, ako som rozflákal auto, respektíve koľko skúšok som nespravil. Držte palce ;)

Mmm... sounds jazzy...

Mám rád všetko, čo je pre mňa výzva. Preferujem výzvy, ktoré sú splniteľné, ale zasa nie také, že sa pri nich budem nudiť. Niečo, čo je na dlhšie. Pár dní dozadu som do svojho hudobného ja zaradil žáner, ktorý pokladám (a nie len ja) za vrchol inštrumentálnej hudby. Jazzová gitara je celkom náročná. Nejde len o to, nadrviť sa stupnice a všetky akordy sveta - oboje z nich treba vedieť použiť. A v tom je ta krása. Nejde o to, že budem do triviálneho naboostrovaného podmazu hádzať jeden sweep za druhým alebo čo. V jazze sa dá s minimálnym počtom nástrojov navodiť osobitý duch skladby. Sám som neveril tomu, čo dokáže jediná zmena tónu v akorde a vhodná kombinácia akordov samotných. Ono je potom aj celkom vtipné pokúšať sa lúštiť názvy tých akordov (G#sus4add9+/5- a tak podobne), ale na tom nezáleží. Každopádne dúfam, že to, čo pochytím z jazzu pri zdokonaľovaní svojich hráčskych techník, budem vedieť využiť aj inde... Stačí sa pozrieť na Alexa Skolnicka ;)

Paráda... možno máme budúcnosť

Ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný. Prečo? No lebo nedávno z kapely HUP ostali až dvaja gitaristi - ja a Mišo. Zvyšok ľudí (spev, basa bicie) mal kapelu podľa mňa totálne v paži, veď skúšku s nimi som mal naposledy ani neviem kedy... To som už pomaly kolaboval zo zúfalstva, vzhľadom na to, že kapela pre mňa znamená dosť veľa. Našťastie sa objavil basák Miro, ktorý síce nie je svetová jednotka, ale chce hrať a vie sa tie pesničky naučiť, čo je hlavné. Ale to by nebolo všetko. Zlatý klinec programu pre mňa bol bubeník Rasťo, ktorý len nedávno opustil kapelu Looster. Stačilo mi, keď som si len tak zo srandy na druhej skúške s ním začal hrať Mysteria od Edguy a on sa bez problémov pridal. A to nemal dvojšlapku. Na tej istej skúške sme stihli nahrať dve pesničky... A tak. Svitá nám na lepšie časy :)

Ľudia, ozvite sa!...

Trpím závažným problémom. Nie je s kým hrať, a to ma ničí. Mám síce kapelu, ale skúška nebola ani nepamätám, a okrem toho je to aj tak neperspektívne. Podaktorí členovia majú problém si odohrať veci na skúšobni, nechcem ich vidieť na pódiu.

Chcel by som mať vlastnú kapelu. To znamená, že ja by som bol zakladateľ, prípadne šéf (ale prežil by som bez toho). V tom ma však, hold, brzdí malý počet muzikantov, ktorých poznám. A najhoršie je, že bubeníci sú nedostatkový tovar. To isté klávesáci. Mať pri sebe nejakého ďalšieho gitaristu, basáka, spomenutý nedostatkový tovar a schopného speváka, tak skáčem od radosti. A keby aj nejaký z nich nebol - pokojne sa chopím basy, vlastne sa celkom rád postavím aj k mikrofónu. Aaaach....

... A možno neviem hľadať. Vraví sa, ak nepríde hora k Muhammadovi tak musí Muhammad k hore. Prázdniny ešte nekončia...

Tvrdohlavý pako

nemôže byť nikto iný, ako ja. Dospelí majú vždy pravdu, a najtrápnejšie na tom je, že aj ja, dospelý jedinec, si to musím pripustiť. Respektíve, tí dospelejší majú vždy pravdu. Ignorujem sám seba, ignorujem okolie a tak to aj vyzerá. Že som ja debil bol na tom koncerte. V máji som prechladol alebo čo a just som sa vtedy musel ísť chorý pozrieť na Horkýže Slíže. Samozrejme, prečo by nepršalo, že... Ono by to nevadilo, ale dosť dlho som to neriešil (a u doktorky som bol až včera). A to dlhé neriešenie mi prinieslo asi toľko, že mám miestami problém sa nadýchnuť po tom, ako si odchrchlem. O speve nehovorím. Doma - to áno. Ale v skúšobni musím do mikrofónu revať o dosť hlasnejšie, a keď mám šťastie, tak vydržím aj 10 minút. Potom dýcham, dýcham a dýcham, chrchlem, chrchlem a chrchlem. To síce prejde, ale už nie som spevu schopný. Snáď to doliečim, lebo ak si odfajčím hlasivky, tak si to do konca života neodpustím. Som sprostý, zvykajte si na mňa.