Ahoj Vaňa, mám napustiť Kikuš?

Sorry za uletený nadpis ale nič ma v túto poobeňajšiu hodinu nenapadlo. Čo mám nové? Nejakým zázrakom som spravil všetky zápočty, a patrím teda aj medzi tú pätinu šťastlivcov, čo spravili aj Základy ekonomickej teórie. Náhoda... Včera som dal informatiku na C, čo mi stačí, lebo Červený diplom nie je môj primárny, ani sekundárny, ani žiadny cieľ. A tak. Blížia sa vianoce, a s nimi rok čo rok musím počúvať aj trafené reklamy T-Mobile. No, thanx...

Time must go on...

Už je to mesiac od môjho posledného blogpostu, a ty, čitateľ, si isto dávaš otázku, prečo nepíšem. V poslednej dobe ani nebolo o čom. Síce sa stalo pár vecí, ktoré môžu stáť za reč, napríklad že som spravil vodičák, že som držiteľom karty ISIC (zatiaľ sme jediná fakulta, ktorá má dvojčipové verzie), že chodím na hudobnú (áno, človek si musí plniť sny) a tak. Môj rozvrh vyzerá celkom zaujímavo, snáď to budem zvládať. Dúfam, že môj ďalší zápis do tohto blogu nebude o tom, ako som rozflákal auto, respektíve koľko skúšok som nespravil. Držte palce ;)

Mmm... sounds jazzy...

Mám rád všetko, čo je pre mňa výzva. Preferujem výzvy, ktoré sú splniteľné, ale zasa nie také, že sa pri nich budem nudiť. Niečo, čo je na dlhšie. Pár dní dozadu som do svojho hudobného ja zaradil žáner, ktorý pokladám (a nie len ja) za vrchol inštrumentálnej hudby. Jazzová gitara je celkom náročná. Nejde len o to, nadrviť sa stupnice a všetky akordy sveta - oboje z nich treba vedieť použiť. A v tom je ta krása. Nejde o to, že budem do triviálneho naboostrovaného podmazu hádzať jeden sweep za druhým alebo čo. V jazze sa dá s minimálnym počtom nástrojov navodiť osobitý duch skladby. Sám som neveril tomu, čo dokáže jediná zmena tónu v akorde a vhodná kombinácia akordov samotných. Ono je potom aj celkom vtipné pokúšať sa lúštiť názvy tých akordov (G#sus4add9+/5- a tak podobne), ale na tom nezáleží. Každopádne dúfam, že to, čo pochytím z jazzu pri zdokonaľovaní svojich hráčskych techník, budem vedieť využiť aj inde... Stačí sa pozrieť na Alexa Skolnicka ;)

Paráda... možno máme budúcnosť

Ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný. Prečo? No lebo nedávno z kapely HUP ostali až dvaja gitaristi - ja a Mišo. Zvyšok ľudí (spev, basa bicie) mal kapelu podľa mňa totálne v paži, veď skúšku s nimi som mal naposledy ani neviem kedy... To som už pomaly kolaboval zo zúfalstva, vzhľadom na to, že kapela pre mňa znamená dosť veľa. Našťastie sa objavil basák Miro, ktorý síce nie je svetová jednotka, ale chce hrať a vie sa tie pesničky naučiť, čo je hlavné. Ale to by nebolo všetko. Zlatý klinec programu pre mňa bol bubeník Rasťo, ktorý len nedávno opustil kapelu Looster. Stačilo mi, keď som si len tak zo srandy na druhej skúške s ním začal hrať Mysteria od Edguy a on sa bez problémov pridal. A to nemal dvojšlapku. Na tej istej skúške sme stihli nahrať dve pesničky... A tak. Svitá nám na lepšie časy :)

Ľudia, ozvite sa!...

Trpím závažným problémom. Nie je s kým hrať, a to ma ničí. Mám síce kapelu, ale skúška nebola ani nepamätám, a okrem toho je to aj tak neperspektívne. Podaktorí členovia majú problém si odohrať veci na skúšobni, nechcem ich vidieť na pódiu.

Chcel by som mať vlastnú kapelu. To znamená, že ja by som bol zakladateľ, prípadne šéf (ale prežil by som bez toho). V tom ma však, hold, brzdí malý počet muzikantov, ktorých poznám. A najhoršie je, že bubeníci sú nedostatkový tovar. To isté klávesáci. Mať pri sebe nejakého ďalšieho gitaristu, basáka, spomenutý nedostatkový tovar a schopného speváka, tak skáčem od radosti. A keby aj nejaký z nich nebol - pokojne sa chopím basy, vlastne sa celkom rád postavím aj k mikrofónu. Aaaach....

... A možno neviem hľadať. Vraví sa, ak nepríde hora k Muhammadovi tak musí Muhammad k hore. Prázdniny ešte nekončia...

Tvrdohlavý pako

nemôže byť nikto iný, ako ja. Dospelí majú vždy pravdu, a najtrápnejšie na tom je, že aj ja, dospelý jedinec, si to musím pripustiť. Respektíve, tí dospelejší majú vždy pravdu. Ignorujem sám seba, ignorujem okolie a tak to aj vyzerá. Že som ja debil bol na tom koncerte. V máji som prechladol alebo čo a just som sa vtedy musel ísť chorý pozrieť na Horkýže Slíže. Samozrejme, prečo by nepršalo, že... Ono by to nevadilo, ale dosť dlho som to neriešil (a u doktorky som bol až včera). A to dlhé neriešenie mi prinieslo asi toľko, že mám miestami problém sa nadýchnuť po tom, ako si odchrchlem. O speve nehovorím. Doma - to áno. Ale v skúšobni musím do mikrofónu revať o dosť hlasnejšie, a keď mám šťastie, tak vydržím aj 10 minút. Potom dýcham, dýcham a dýcham, chrchlem, chrchlem a chrchlem. To síce prejde, ale už nie som spevu schopný. Snáď to doliečim, lebo ak si odfajčím hlasivky, tak si to do konca života neodpustím. Som sprostý, zvykajte si na mňa.

One more beer and heavy metal... And I am just fine

Time to burn, you losers better learn
No one controls our goddamn life
We'll do just what we feel, riding horses made of steel
Were here to burn up the night

Varovanie: AntiTrueMetalisti, prosím nečítať, lebo si o mne pomyslíte...

A čože ma tak trápi, že som ti na začiatku musel dať ranu medzi oči tým úryvkom textu od Manowar? Neviem, po tom, čo som si pozrel videoklip ku ich skladbe, sa vo mne zrejme prebudilo niečo, čo vo mne dlhšie leží.

I've got my wheels, got my friends, we're on the road again
We're all crazy, gonna ride until we die

...

I got no money or big house, just got life
And that bike out in the yard, well that's my wife

...

We are the undefeated, we're not living in the past
We're here tonight to kick some goddamn ass
Feel the power of the wheel, let's drink to riding steel
Livin' hard and ridin' fast

...

Nie, naozaj nejde o to, aby som sa tváril ako ten pravý metalista alebo čo. Pravdupovediac, tieto myšlienky ma miestami privádzajú do zúrivosti.

Tak o ČO mi vlastne ide? Ja si len jednoducho nemôžem pomôcť, ale celkom ma... hm... uchvátila myšlienka, ktorú ja v texte songu Return of the Warlord vidím. Myšlienka slobody, totálnej nezávislosti. Áno, lietam v oblakoch, viem, že chcem veľa. Ale napriek tomu chcem snívať a verím, že aj k tomuto sa raz dopracujem. K čomu? Sedieť na pohodlnom koženom sedle, na dvesto kilách ocele, centimetre nad zemou. Nepotrebujem vysokú rýchlosť. Chcem mať vietor vo vlasoch. Mať okolo seba rozhľad na kilometre. Chcem cítiť burácanie litrového dvojvalca podomnou. A vedľa seba ľudí, s ktorými mám toho spoločné viac, ako sa dá. Ľudí na rovnakých strojoch, ľudí vyznávajúcich rovnaké myšlienky, ľudí, pre ktorých budem znamenať toľko, čo oni pre mňa.

...ozvalo sa tupé plesknutie... padol z oblakov na tvrdú zem...

Všetko, čo sa v živote udeje, JE na niečo dobré

Možno to z princípu odmietaš pripustiť, alebo si nezažil toľko, čo ja. Netvrdím síce, že ja za sebou toho mám ktovieako veľa, ale aspoň k tomuto mám čo povedať. Myslím.

Everything in the universe has a purpose. Indeed, the invisible intelligence that flows through everything in a purposeful fashion is also flowing through you. Wayne Dyer

S týmto citátom sa dá, aspoň z polovice, súhlasiť. Druhá polovica, čiže druhá veta (konkrétne zmienka o invisible intelligence) je pre mňa nezmysel, ale času dosť na vysvetľovanie. Sľubujem, že kým umriem, tak Ti to objasním. A sľubujem, že v tomto blogposte budem tým pádom hovoriť iba o prvej časti. Everything in the universe has a purpose. Tak, tak. Vieš, v mojom živote sa vyskytlo pár vecí, na ktoré som nadával ako pohan (to je pre mňa vlastne kompliment, pretože predpokladám že podľa cirkvi... pardón, Cirkvi, som istotne niečo horšie... Do kela, porušujem svoj prvý sľub...). Teraz som sa dostal k bodu, že neviem, či chcem hovoriť presne o tom, čo ma donútilo k takémuto zápisku. Či chcem konkretizovať natoľko, aby si hneď zistil, kto som. To je jedno, skúsim pokračovať. Ale len stručne. Schválne, stalo sa ti už niekedy, že si bol donútený robiť veci, ktoré si nechcel, dokonca boli namierené proti tvojmu vlastnému presvedčeniu? Ja áno. A od začiatku som dúfal, že mi to niečo dá, ale to len z jediného dôvodu - asi by som sa bez nejakej motivácie scvokol a skoro sa im to podarilo (nerieš). Ale nemohol som vedieť, že ten polrok, počas ktorého mi istá aktivita pila krv (nielen tým, že som musel počúvať totálne chobotiny, ale sa aj hrať na niečo, čo nie som), mi nakoniec priniesla pár pokladov, čo pokladám za neuveriteľnú náhodu. Prečo? Lebo tými pokladmi myslím ľudí, s ktorými si takmer dokonale rozumiem. Týchto ľudí beriem ako dobrých kamarátov (a tých nemám veľa). A prvýkrát som pocítil radosť z toho, že ja som dobrý kamarát pre nich. Vieš, čo to pre mňa je, vedieť, že pre niekoho niečo znamenám a ten niekto o tom dokáže pred tebou otvorene hovoriť? A tak.

Ad náhody - Ticho. Nepresviedčaj ma o svojej pravde a ja ti nebudem vnucovať svoju (ja ťa nenútim to čítať). Tvrdím že náhody existujú a bodka. Každý rozlišujeme iné príčiny vecí.

Ad dobrí kamaráti - aj o tom napíšem, vnímam to totižto svojským spôsobom.

Ad scvokávanie sa - súvisí to s porušovaním prvého sľubu.

A neodpustím si poznámku nakoniec: buď ma nepoznáš, alebo si si dokázal vydedukovať, o čom hovorím.

Nevidíš, nezmeníš

Ach... prvý blogpost, nič ma nenapadlo... Tak si aspoň prečítaj môj prvý text, čo som písal po slovensky... Prosím, nepoužívajte ho, je pre moju kapelu, je k tomu aj hudba, už to treba len nahrať.

Nevidíš, nezmeníš

1.

Keď si vravíš, čo by si chcel robiť

Aké auto kúpiť, koľko minúť na byt

Nemyslíš na to, čo sa deje v tejto chvíli

A ja ti radím – mal by si si šetriť sily

Nikdy nevieš, čo môže prísť

Kto ti môže zo života odísť

Hneď sa vrátiť z oblakov je lepšie

Ako padnúť na hubu o to tvrdšie

R:

Budúcnosť nevidíš, minulosť nezmeníš

Nesieš si vlastný kríž, keď len na ne myslíš

Život je krátky, tak ži tu a teraz

Mal by si spomaliť, to ti nepoviem raz

Budem ti opakovať naveky a stále

Ak to pôjde takto ďalej, budeš mať na mále

Keď niečo nevidíš, len tak to nezmeníš

Svoje si vytrpíš, potom to pochopíš

2.

Toto vôbec nie je z mojej hlavy

Okolo mňa to stále každý vraví

Že život sa nikdy nezastaví

Bohužiaľ s tým nikto nič nespraví

Tak sa zastav ty a obzri sa okolo seba

Zistíš, že čas je rýchly, a nič sa stíhať nedá

Nahlas si povieš „och, dobrý Bože“

A toto všetko trpíš, pretože:

R:

Budúcnosť nevidíš, minulosť nezmeníš

Nesieš si vlastný kríž, keď len na ne myslíš

Život je krátky, tak ži tu a teraz

Mal by si spomaliť, to ti nepoviem raz

Budem ti opakovať naveky a stále

Ak to pôjde takto ďalej, budeš mať na mále

Keď niečo nevidíš, len tak to nezmeníš

Svoje si vytrpíš, potom to pochopíš